Včelia matka Tatranka v chove pána Jozefa Tómu

„Matkári", ako ich včelári nazývajú, vkladajú do šľachtenia včiel kus seba – skúsenosti, vedomosti, cit aj intuíciu. Ich úsilie sa môže časom prejaviť vo výnimočných vlastnostiach matky a jej včiel, hoci nie vždy sa to podarí.

Odborne popísať genetické vlastnosti včely medonosnej daného regiónu, či už na Slovensku alebo v inej časti sveta, je veľmi náročné. V úsilí miestnych včelárov zohrávalo v minulosti dôležitú úlohu ich pozorovanie správania včiel, ktoré im umožnilo šľachtiť a prísne selektovať najvhodnejší genetický potenciál pre dané prírodné prostredie.

Nielen vo zvieratách, rastlinách či konkrétnych drevinách, napríklad v rôznych ušľachtilých odrodách ovocných stromov a krov, je zakódované dedičstvo minulých rokov a storočí, ktoré sa zachovalo až do dnešných dní. Tie isté prenášané vlastnosti pozorujeme aj u takého užitočného hmyzu, akým je včela medonosná.

Stretnutie včelárov na chate Baranec

Za účelom výmeny poznatkov o šľachtení matiek sa už po štvrtý raz stretli včelári z Liptova, Spiša, Šariša a ďalších regiónov Slovenska. Stretnutie sa uskutočnilo v sobotu 8. novembra 2025 na chate Baranec v Žiarskej doline pri Liptovskom Mikuláši, kde si účastníci vymenili skúsenosti z vlastných chovov a prijali overené odporúčania od skúsených praktikov, získané počas ich celoživotného včelárenia.

Stretnutie sa nieslo vo veľmi priateľskom duchu. Približne 35 nadšených včelárov privítal majiteľ horskej chaty, taktiež včelár, pán Vendelín Florek. Ten má svoje včely s matkami línie Tatranka umiestnené o niečo vyššie nad chatou, v nadmorskej výške presne 1000 metrov. Po chutnom jelenom guláši, ktorý pripravil Ing. Ján Chebeň so svojimi pomocníkmi, sme mali možnosť ochutnať aj rôzne iné regionálne dobroty. Aby som však neodbiehal od dôvodu spoločného stretnutia, musím vyzdvihnúť ďalších významných hostiteľov – včelárov Jozefa Tómu zo Smižian a Ing. Jána Kopernického z Liptovského Petra, bývalého vedúceho Ústavu včelárstva v Liptovskom Hrádku. Prečo ich oboch spomínam? Málokto vie, že dlhé roky spolu včelárili, kočovali a navzájom sa dopĺňali v praktickej aj šľachtiteľskej práci. Sú nerozluční priatelia a v uplynulom roku som mal aj ja možnosť častejšie sa s nimi stretávať a čerpať z ich bohatých znalostí a skúseností.

Včelár jubilant

Jozef Tóma sa v tomto roku dožil krásneho životného jubilea – 85 rokov. V jeho úctyhodnom veku je stále schopný aktívne včeláriť s niekoľkými stovkami produkčných včelstiev na viacerých stabilných stanovištiach. Okrem toho s nimi aj čiastočne kočuje za znáškou a popritom sa venuje chovu kvalitných včelích matiek. Pána Tómu poznám ako dlhoročného člena Združenia chovateľov včelích matiek, pri ktorého zrode stál spolu s Ing. Jánom Kopernickým a ďalšími známymi chovateľmi. „Matkári", ako ich včelári volajú, vkladajú do šľachtenia včiel kus seba – skúsenosti, vedomosti, cit aj intuíciu. Ich úsilie sa môže časom prejaviť vo výnimočných vlastnostiach matky a jej včiel, hoci nie vždy sa to podarí.

Aké sú dobré vlastnosti včiel?

V dávnej minulosti včela nikdy pre svoj život človeka ako včelára nepotrebovala, no zároveň ju nikto nehodnotil. Dnes včelári aj samotné včely zápasia s rôznymi ťažkosťami – so zmenami klímy, novými chorobami, neustálym preliečovaním, či inými stresovými faktormi, ktoré im prináša príroda aj človek. A keď sa k tomu pridajú ešte aj nevhodné vlastnosti včiel, môže sa včelárstvo zmeniť na skutočnú otročinu.

Čo dokáže Tatranka pána Tómu?

Keď som mal možnosť v júli a auguste tohto roku navštíviť pána Tómu, veľmi ochotne ma previedol po svojich včelniciach. Nemohol som uveriť, že úle sú stále plné medu a med z rámikov ešte nebol vytáčaný. Všetko je však prispôsobené konkrétnym podmienkam každej včelnice. Prvou vecou, ktorá ma zaujala, bola kontrolná úľová váha na každej včelnici, ktorú pán Tóma pravidelne sledoval. Bez úľovej váhy sa včelár len mylne domnieva, že vie niečo o znáške. Akonáhle nastane výraznejší úbytok na váhe – hoci len niekoľko dekagramov – začne včely podnecovať vlastným droždovým cestom, pričom stále sleduje vývoj vošiek ako producentov medovice. V prípade, že váha začne narastať a včely začnú nosiť medovicu, môže rýchlo vytočiť med, ktorý už včely majú, alebo podkladať nástavky pod medníky. Včely pritom nesmú pocítiť, že im bol med odobraný. Tento technologický postup pri neskorej medovici si vyžaduje veľkú skúsenosť a cit včelára.

Jozef Tóma chová včely, tzv. Tatranky, ktoré sú – ako sa hovorí – „plne nabité", nerojivé, pokojné, dobre ovládateľné, žijúce v priestranných úľoch, pričom si zachovávajú pôvodné morfologické znaky bez známok nevhodného kríženia. Pred návštevou jeho včelnice som si len ťažko vedel predstaviť včelstvá, ktoré aj v dnešnej dobe stoja vedľa seba v nespočetnom množstve, rozvinuté na troch až štyroch nástavkoch, zdravé, nerabujúce sa, bez náhlych úhynov a vždy plne medu. Keď sa povie „plne medu", znamená to, že rámiky im pán Tóma nevytáča priebežne – ani v máji, ani v júni. Júl je venovaný výlučne chovu matiek a s vytáčaním sa začína až v auguste, niekedy až koncom septembra. Kto z dnešných včelárov si ešte môže dovoliť včeláriť takýmto spôsobom? Pán Tóma je v tomto smere skutočne jedinečný.

Prečo včelári tak, že im neberie med?

Odpoveď je jednoduchá. Pán Tóma i pán Kopernický vždy zdôrazňujú, že zdravie včiel závisí najmä od výživy. A čo vlastne znamená výživa včiel? Nech si každý včelár naštuduje odbornú literatúru alebo vypočuje skúsených praktikov – odpoveď sa skrýva práve tam.

Boli roky s nadmernými úhynmi včelstiev, ako napríklad rok 2024, a napriek tomu žiadne z jeho včelstiev neuhynulo ani sa potomstvo nevytratilo. Jeho úle sú stále plné medu a peľu. Nepoužíva materskú mriežku, neodoberá včelám peľ, nevkladá stavebné rámiky a dokonca aj v auguste si včely ešte podržia trúdy, pretože necítia hlad. Boj s klieštikom má vypracovaný tak dokonale, že na jeseň mu stačí jediná aplikácia Varidolu a včely sú preliečené. No bez pomoci probiotík a rôznych doplnkov, ako sú cesnak či spirulina alebo iné prírodné prostriedky na posilnenie imunity včiel, to dnes jednoducho nejde, tvrdí pán Tóma.

Je potrebné minimalizovať zásahy do plodiska

Do plodiska Jozef Tóma vstupuje len na jar a matky mení iba v núdzových prípadoch. Včely sa mu neroja. Vie, že jeho včely majú genetickú predispozíciu k tichej výmene matky. Ak sa neroja, dokážu si ju samy vymeniť – vo včelstve predsa nemôže byť „dvanásťročná" matka. Pán Tóma ma ubezpečil, že z niektorých jeho úľov sa včely nevyrojili aj tridsať rokov.

Jeho spôsob chovu nových včelích matiek je založený najmä na genetickej predispozícii včelstiev s tichou výmenou matiek. V takýchto včelstvách dokáže odchovať aj 200 až 400 mladých matiek. Materskú mriežku pán Tóma vo včelstvách nepoužíva. Podrobnejšie o tom písal v odbornom článku v časopise Včelár 5/2015. Kategoricky tiež odmieta klietkovanie matiek. Tvrdí, že matka je matkou včiel a jej genetickú kvalitu možno posúdiť len podľa toho, ako kvalitne kladie a aké sú jej včely. Šľachtiteľské postupy sú presné a treba ich len dodržiavať a rozumieť im.

Rozumieť včelám, mať počas celého života všetko overené praxou, pozorovať prírodu, sledovať vývoj kvetenstva a producentov medovice, vlastnoručne vyrobiť až 700 kg drožďového cesta, vstávať ráno o tretej, venovať včelám každý okamih svojho času, mať ich v láske a nebyť pritom nedočkavý ani chamtivý – na takéto zanietenie snáď nestačí ani jeden ľudský život.

Pôvod miestnej včely – Tatranky

Pôvod miestnej včely Tatranky spája pán Tóma s malebným miestom Tri Studničky, ležiacim medzi Štrbským Plesom a Podbanským. Práve tam včeláril jeho otec, ktorému ešte ako malý chlapec pomáhal pri práci s včelami. Otec bol horár – a toto povolanie si vybral i on. Kamkoľvek ho služobné povinnosti zaviali, vždy s ním putovali aj jeho včely. Počas svojho aktívneho života prešiel viaceré oblasti Slovenska ako vedúci lesných správ a svoju pracovnú činnosť napokon ukončil vo Volovských vrchoch. Práve tu má dodnes svoje včelstvá na krásnej včelnici. Táto oblasť je preňho mimoriadne vzácna, najmä pre medovicovú znášku z jedle, ktorá mu pripomína spojenie s prírodou a tradíciu jeho rodiny.

Výnimočný rok

Pán Tóma na Baranci povedal, že v tomto roku zažil niečo, čo sa mu počas života podarilo snáď len štyrikrát. Mimoriadne silná medovicová znáška z jedle začala už 18. augusta a utíchla až 10. októbra. Od júla nechal včely po zložení tretieho a štvrtého nástavku na dvoch nástavkoch. 20. augusta si však všimol, že včely si už nevšímali vyložené medové rámiky, a preto nazrel do úľov. Zistil, že prínos medovice je výdatný – za tri dni mu váha stúpla o 5 kg. Každým dňom sa hmotnosť úľov z prinášanej medovice zväčšovala až do konca septembra. Začiatkom októbra prínos ustával a včely bolo nutné okamžite zakŕmiť, aby boli pripravené na zimu. Len vďaka tomu, že mal včely stále „na mede" a videl, ako zapĺňajú plodiská až do poslednej bunky, si mohol dovoliť prehadzovať plné rámiky medu z plodiska do medníkov a udržiavať včelstvá na lesnej znáške. Obdobie vytáčania jedľovej medovice si však vyžadovalo obrovské úsilie.

Pán Tóma vyzdvihol pomoc svojho priateľa včelára, pána Lizanca, ktorý ochotne vyberal rámiky a nosil ich do medárne. Tiež nám na stretnutí potvrdil, že išlo o výnimočnú znášku svojou intenzitou. Med, ktorý priniesol na degustáciu aj predaj, bol špičkovej kvality.

Na záver

Verím, že pán Tóma bude ochotný podeliť sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými včelármi, ktorí po takýchto informáciách túžia. Mám od neho prísľub, že príde porozprávať svoj životný príbeh do včelárskeho podcastu „Cestou Medu".

Na záver chcem poďakovať prednášajúcim aj všetkým prítomným včelárom za príjemne strávený čas s ľuďmi, od ktorých sa vždy dá dozvedieť niečo podnetné.

Počas stretnutia zaznela aj prednáška Ing. Jána Kopernického, ktorý vyzval prítomných včelárov, aby dbali na kvalitnú výživu včiel a neustále čerpali odborné informácie z včelárskych periodík alebo od skúsených odborníkov, ktorí majú prax a skúsenosti. Téma výživy včiel je rozsiahla a vo Včelárovi dostane priestor. Boj s klieštikom, virózami, nozematózou, otázky dezinfekcie, spôsoby kŕmenia či kvalita včelích matiek – to všetko sú témy, ktoré si zaslúžia našu pozornosť.

„Za všetko, čo mám, to krásne a doteraz prežité, i za to, čo mi život priniesol, aj keď to niekedy bolo ťažké, vďačím včelám." — Jozef Tóma